Bežný deň na ihrisku. Na lavičke sedeli dve staršie "tety" s dvoma bielymi kočíkmi. Kučeravé dievčatko s krikľavým nápisom "Born to hug" sa rozbehlo ku kočíku s pokrikom: "Báábo!" Naša Ela. Panie sa milo usmievali, neustále sledujúc ďalších asi šesť starších detí. Boli to deti z neďalekého detského domova. Nakukla som spolu s Elou do kočíka. Malé, pokojné, dobre kŕmené bábo na nás upieralo tmavé oči. Taký pohľad som videla len u bábätiek. Nevinný, oddaný, čistý, nič netušiaci. Odpoveďou na jeho pohľad boli slzy tlačiace sa do mojich očí. Ešte sa len narodili a už ich nikto nechce.... Bežalo mi stále hlavou. Prečo? Nesúdim, nehodnotím. Hľadám pravdu. Odpovede. Kto sa pýta, dostáva odpovede.
Všetci traja (mama, tato a naše dievčatko) sme sa zapájali občasne do hry, hojdali Elu, reagovali na jej správanie, venovali jej pozornosť, objatia, milé aj výchovné slová....
Tieto deti oslovovali zrejme ich najbližšiu dospelú osobu "teta". "Teta, môžem si potom, keď sa vrátime umyť nohy?" pýtalo sa okaté dievčatko a k nemu sa pridalo hneď ďalšie dieťa.... Počúvali tetu na prvé vyzvanie. Boli vďačné za vodu, ktorú im nezabudla zobrať na ihrisko. Upravené, čisté a veselé deti. Hrali sa spolu, tvorili partiu. Na pohľad všetko ako má byť, možno ešte lepšie. Žiadne emotívne výstupy, či scény, bitky, či hádky, ktoré sa na ihrisku odohrávajú v bežných rodinách.
Deti, ako tie naše. A predsa.... mnohé z nich nepoznajú mamu ani otca. Rodičovské objatie, pochvalu, bozk. Rodinu, domov.
Nič z toho, čo sme my dostali a pokladáme za samozrejmé.Milí čitatelia! Ak sa Vám môj článok páčil, nenechávajte si to pre seba:)Zvýšením karmy, zapojením sa do diskusie pod článkom, alebo zdieľaním na sociálnych sieťach podporíte ďalšiu moju tvorbu a nakopnete motiváciu. Ďakujem.
