1. epizóda: Obetavá, láskavá a trpezlivá
Bola tuhá zima. Takú si pamätám len z detstva. Sneh vŕzgal pod topánkami rovnako, ako keď priložíte ucho ku balíčku Zlatého klasu, ktorý prstami stláčate. Po výdatných raňajkách do postele - teplé mlieko vo fľaši s kakaom a cukrom, nasledovalo obliekanie v polospánku. Na tú sladkú príjemnú chuť kakaa nedokážem a nechcem dodnes zabudnúť. Vonku zima, ticho a pološero. Sem - tam spadla osamelá snehová vločka. Studené prázdne ulice a my. Mama nás s bratom ťahala na dlhých drevených sánkach do škôlky. Chvíľu hore, potom zase dolu kopcom. Nie nadarmo sa hovorí, že Orava je hornatý kraj. Ešte stále ma hrialo teplé mlieko a hrubá bunda so šálom, ktorý mi siahal do polovice mierne odstávajúcich uší. Tá spomienka ešte dnes príjemne hreje. Kto vie, ako sa vtedy cítila a čo prežívala ona? Moja mama.
2. epizóda: Spoločné pečenie
Tradície uznávam. Mám k nim vzťah. Snažím sa ich aj pestovať. Mali sme jednu voňavú predvianočnú. Asi týždeň pred narodením Ježiška sme vždy spoločne piekli a zdobili medovníčky. Dodnes ich mám najradšej. To VŽDY a SPOLOČNE ešte aj dnes vo mne vyvoláva pocit rodinnej istoty a harmónie. Bratia pomáhali vždy radšej v kuchyni ako v pivnici či garáži. Ani sa nečudujem. V garáži tak príjemne nevonia. Dokonca tam ani tak nechutí. Oblizovanie krému z misiek a metličiek... Neúnavný boj, kto je na rade. A po boji o krém nasledoval smiech, rozhovory a zdobenie. Pohoda. Naozaj predvianočná. No dobre, prvé 2 plechy tradične prihoreli. Ešte dobre, že susedka mala sliepky. Potom to už šlo ako po masle. Usmievam sa, keď si predstavujem bizarne ozdobené medovníčky. Také nemal nikto. Nedokonalé ale robené s láskou.
3. epizóda: Strach
Prešvihla som to. Zabudla som na čas. Veď nebol vtedy dôležitý. Dôležitý bol ON. A prvé rande. Prechádzka nočným mestom a dlhé rozhovory. Chvenie v žalúdku. Taký ten ťažko opísateľný pocit, ktorý zažívate len vtedy, keď vám na niekom veľmi záleží. Pocit zaľúbenosti. Vtedy neexistuje iné. Bola už noc, alebo skôr blížiace sa ráno...Ticho kúzelnej noci pretrhne mamin hlas vychádzajúci z otvoreného okna: „A ty vieš, koľko je hodín?“„Neviem.“ odpovedám so stiahnutým hrdlom. Trapas pred ním... Dodnes si nepamätám žiadnu maminu výčitku ani dlhé kázanie. Sloboda a dôvera.
Ďakujem, mami. Milí čitatelia! Ak sa Vám môj článok páčil, nenechávajte si to pre seba:)Zvýšením karmy, zapojením sa do diskusie pod článkom, alebo zdieľaním na sociálnych sieťach podporíte ďalšiu moju tvorbu a nakopnete motiváciu. Ďakujem.